Basnicky.sk

Svet ktorý sme spolu žili,
vzduch ktorý sme spolu dýchali.
Už nieje, tak náhle odišiel
a nebude nikdy viac.

Každý svojou cestou si išiel,
a neobzeral sa už viac.

Ale po rokoch sa naraz obzrel,
obzrel sa a zistil že všetko je už preč.
Obzrel sa a náhle stratil reč.
Chcel by sa vrátiť späť.

chcel by tie spomienky oživiť,
veď v ňom už roky driemu,
tak čo spraviť keď ona už patrí inému?

Prišiel za ňou s láskou svojou,
klačal pred ňou ako ešte nikdy, vravel buď zas mojou.

Ona hoc v duchu ho stále ľúbila, hoc v nej spomienka na neho stále tie roky žila.
Aj keď mala iného nikdy na neho nezabudla.

Stojí teraz po dlhom čase pred ním,
a city ožili tak ako predtým.
On stále kľačí, ona vstaň vraví,
obíme ho a srdce sa jej pritom drví.

Vduchu ho miluje a preto ju to bolí,
ale povie mu nie,
už nikdy nebudeme svoji.

Kedysi by sa otočil a odkráčal by hneď,
ale teraz prosí o lásku, ale nevedno.

pretože vtedy sa on otočil...vtedy keď..,
ale teraz je to vlastne už jedno.

Povie mu odíď a slzy sa jej pritom do očí tlačia,
Odíď už nechcem ťa nikdy vidieť.
Tak odíde a ona ho už ho nebude viac vidieť.

Až raz sa dozvie, že on už nieje,
že náhle z tohto sveta odišiel.
Vtedy jej srdce žialu plné je,
veď ona ho tak ľúbila aj keď vtedy poslala ho preč a on šiel.

Ale nikdy mu to nepovedala, až teraz nad hrobom mu to vraví.
Stále má výčitky svedomia ale to už nenapraví.
Môže iba spomínať
a v duchu sa s ním obímať...